Komunikácia je dar. Jazyk je nástroj. francúzsky spisovateľ Roland Barthes Ponoril sa do hlbín jazyka pri hľadaní konečného významu slovesa, podstatného mena, prídavného mena... všetkých druhov slov a jazykových jednotiek. Svoju panlingvistickú víziu však založil aj na zvuku, z ktorého sa rodí jazyk (intonácia alebo hlasitosť) alebo na znaku, prostredníctvom ktorého vytvárame jazyk, a teda aj komunikáciu.
Ide o to, aby sme uzavreli zmluvu, ale v informačnom duchu, ktorý nám dáva pocit, že ako inak to nemôže byť, otázka jazyka a komunikácie sa týka nás všetkých. Pripomeňme si to o dare a nástroji, ktorým tento príspevok začal... Ak máte nástroje a poznáte ich hodnotu, komunikácia sa stane tým darom, ktorý sa stane zbraňou, s ktorou presvedčíte, presvedčíte alebo prenesiete ako ozvenu všade tam, kde emócie interpretujú to, čo bolo povedané alebo napísané ako hudba z rozumu.
Takže Roland Barthes je druh filozof metajazykové, ktoré nás vedie k veľmi zvláštnej múdrosti, kde môžeme dešifrovať etymológie a zároveň nájsť zvláštnu pripútanosť ku všetkým tým slovám, ktoré prišli ako z trikov. Pretože pred slovom nie je nič. A hneď ako sa prebudí prvý šepot, môžeme premeniť realitu okolo toho, kto nás počúva. Pretože naše slová transformujú subjektívnu realitu, ktorá je v podstate taká, ako sa nám hovorí vo väčšej miere, než čo môže alebo nemusí byť.
3 najlepšie odporúčané knihy od Rolanda Barthesa
Šepot jazyka: Za slovom a písmom
Vnútorný hlas označuje krok k vôli. Vnútorný šepot, ako sotva počuteľná fáma, sa nachádza medzi naším záujmom o komunikáciu a našou schopnosťou tak urobiť. Všetko sa rodí v tomto šepotu. Od tej, ktorú spisovateľ navštívi, keď sa chystá začať novú kapitolu svojej knihy, až po tú, ktorá zosobňuje najhoršieho diktátora, ktorý spôsobil hluk, zmätok a dokonca strach.
Šepot označuje hraničný hluk, nemožný hluk, hluk toho, čo, pretože to funguje dokonale, neprodukuje hluk; Šepkať znamená nechať počuť samotné vyparovanie hluku: slabé, mätúce, chvenie sú prijímané ako znaky zrušenia zvuku. A čo sa týka jazyka, vie šepkať? Ako slovo sa zdá, že je stále odsúdené na hlúposť; ako písanie, mlčanie a rozlišovanie znakov: v každom prípade dáva jazyku vždy príliš veľký význam na to, aby dosiahol potešenie, ktoré by bolo typické pre jeho predmet. Ale nemožné nie je nepredstaviteľné: šepot jazyka predstavuje utópiu.
Aký druh utópie? Hudba zmysluplná. Jazyk, šepkajúci, zverený signifikantovi v bezprecedentnom pohybe, neznámom našim racionálnym diskurzom, by preto neopustil významový horizont: význam, nerozdelený, nepreniknuteľný, nepomenovateľný, by bol však umiestnený v diaľke, ako napr. fatamorgána ... úbežník rozkoše. Je to vzrušenie z významu, ktoré spochybňujem, keď počúvam šepot jazyka, toho jazyka, ktorý je pre mňa, moderného človeka, mojou prirodzenosťou.
Zjavné a tupé: obrazy, gestá a hlasy
Subjektívne chápanie jazyka tvorí celý vesmír interpretácií, nedorozumení a iných závanov, ktoré unikajú odosielateľovi správy. Je zvláštne a paradoxne, že toto obmedzenie je aj bohatstvom jazyka, s ktorým sa podľa autora treba zaobchádzať z hľadiska našich vlastných okolností alebo, povedzme, endemického pre čítanie medzi riadkami, o ktorom možno polemizovať. až do absurdnosti, keď prekáža uzavretosť alebo tupý význam.
Pri každom pokuse o vyjadrenie môžeme rozlíšiť tri roviny: rovinu komunikácie, rovinu významu, ktorá vždy zostáva na symbolickej rovine, na rovine znakov a rovinu, ktorú Roland Barthes nazýva významnosťou.
Ale v symbolickom zmysle, ktorý zostáva na úrovni znakov, možno rozlíšiť dva trochu protichodné aspekty: prvý je zámerný (nie je ani viac, ani menej, ako chcel autor povedať), akoby vyňatý z lexiky. prehľad symbolov; je to jasný a zjavný význam, ktorý nepotrebuje exegézu žiadneho druhu, je to to, čo je pred očami, zrejmý význam.
Ale je tu ďalší význam, ten pridaný, ten, ktorý sa stáva akýmsi doplnkom, ktorý intelekt nedokáže asimilovať, tvrdohlavý, nepolapiteľný, tvrdohlavý, klzký. Barthes navrhuje nazvať to tupým zmyslom.
Variácie na písanie
Vlastne názov článku, ktorý Roland Barthes napísal v roku 1973, Variácie na písanie, je prezentovaný ako kompilát textov svojho autora, ktoré pokrývajú predmetný jav zo všetkých hľadísk: témy ako gramatika a lingvistika, samozrejme, ale aj autori ako Benveniste, Jakobson či Laporte, štruktúrujú teoretickú mozaiku, v ktorej je aj priestor na poznámky k Barthesovým vlastným úvahám o veci či dokonca komentáre tak nezvyčajné, ako je ten venovaný slovníku Hachette.
Zo svojej perspektívy semiológa Barthes nevníma písanie ako postup, ktorý používame na znehybnenie a fixáciu artikulovaného jazyka, ktorý je svojou povahou vždy prchavý. Práve naopak, písanie pre neho značne prevyšuje, a takpovediac zákonne, nielen ústny jazyk, ale aj jazyk samotný, ak ho uzavrieme, ako si to väčšina jazykovedcov želá, do čistej funkcie komunikácie. Reflexia, ktorá je tu založená, je, ako vždy v prípade Barthesa, rovnako odvážna, ako aj transgresívna, pretože v konečnom dôsledku premení jeho vlastné texty na tvorivý akt ďaleko za hranicou vedeckej analýzy.
