Všetko to začalo prvým filmom o Supermanovi. Videl som ju v sobotu večer na námestí, keď som bol dieťa a stále chodila do kina vonku. Vďaka veľkému superhrdinovi som začal snívať o tom, že sa stanem hercom. Požiadal som mamu, aby mi kúpila červené boxerky, obliekol som si ich cez modré pyžamo a lietal som ulicami. Tí, ktorí ma videli ísť okolo, sa usmievali a hovorili: "Tento chlapec ukazuje spôsoby."
Potom priniesli film „ET“ a aby som získal takého mimozemšťana, musel som ostrihať svojho psa Captain Thunder. Vložil som ho do košíka na bicykli, prikryl plachtou a celé popoludnie som bez oddychu šliapal do pedálov a čakal, kým môj škrípajúci BH vystúpi k hviezdnej oblohe.
Keď ukázali „Tarzana“, nešlo mi to až tak dobre; všetci susedia išli do domu mojich rodičov, aby mi zakázali túlať sa a kričať a biť sa do hrude počas spánku.
Keď som mal dvadsať, bol som stále rozhodnutý byť hercom a rozhodol som sa odísť do veľkomesta. Do batožiny som pribalil: kostým supermana, ktorý mi už v tom veku sedel ako skutočný; Tarzanov tuhý bedrový rúška; maska El Zorra a jeho čierny oblek, ktorý sa pri absencii zodpovedajúceho plášťa skombinoval s červeným Supermana.
Vyšiel som z domu oblečený ako Indiana Jones, s bičom na opasku a s pevným presvedčením, že sa dostanem na vrchol kina. Zo záhrady sa so mnou smutnými očami lúčil starší kapitán Thunder, keď som nastupoval do autobusu.
Prihlásil som sa na mnoho testov, boli ich tisíce, až napokon prišla príležitosť splniť si sen.
Ako sa to stalo v meste, teraz sa moje filmy premietajú aj v noci, ale v kinách plných nadšenej verejnosti s mojimi úlohami ako El Zorro, Indiana Jones alebo Superman X.