Valencijský spisovateľ Zástupný obrázok pre Rafael Chirbes Bol jedným z najúspešnejších autorov na španielskej literárnej scéne. A je to tak z veľkej časti kvôli jeho literárnej praxi intenzívneho realizmu. Jeho písanie beletrie, jeho články alebo jeho eseje vždy tvoria verný obraz toho, čo sa stalo. Jeho próza vždy vychádza z pripútanosti a kryštalického presvedčenia vytvoriť nehynúcu kroniku o tom, čo bolo prežité. Dlh prevzatý od samého Perez Galdos čo samozrejme Chirbesovi príležitostne poslúžilo ako inšpirácia.
Ale keď Chirbes píše román, samozrejme, beletrizuje ako nikto iný. Pretože realizmus nie je v rozpore s ušľachtilým umením rozprávať príbehy toho či onoho druhu. Nevyhnutný doplnok pre to, aby romány tohto autora prekročili tento humanistický aspekt veľkých diel, jednoducho nastane, keď znásobíme zameranie jeho postáv.
V akcii a v dialógoch, v opisoch zvonka dovnútra, k psychike hlavného hrdinu akejkoľvek scény, skončíme unesení impresionistickou stranou pera pohybovaného ako štetec, schopným prenášať zo svojich postáv silná zmes rôznorodých farieb. Ide o nasmerovanie základných vášní, emócií a subjektívnych vrstiev, ktoré formujú realitu tým najkomplexnejším a najfascinujúcejším spôsobom pre čitateľov.
3 najlepšie odporúčané romány od Rafaela Chirbesa
Na brehu
Keď sa na scéne objaví smrť, len čo sa začne aktuálny román, okamžite sa vrhneme do hektického hľadania, nevyspytateľných záhad na dne kriminálnej mysle či machiavelistického plánu s hrozivým koncom.
Tu je smrť niečo iné. V skutočnosti môže nastať opačný efekt. Smrť môže stratiť záujem. Je to len mŕtvola, ktorú skonzumovali milióny baktérií z močiara Olba. A močiar môže byť zaťažené vedomie plynutia času, kde každý deň trochu opúšťame svoje mŕtvoly. Protagonista príbehu, Manuel, sa stáva akýmkoľvek čitateľom, pretože jeho duša zbiera všetko, to najlepšie aj to najhoršie. A každý prechod je vždy zvládnuteľný, pochopiteľný.
Pretože každá zákruta, každá zmena kurzu, nech je akokoľvek nevyspytateľná, skončí nájdením nepopierateľných dôvodov, prečo vyhrávame medzi tvrdosťou, utrpením, láskami a sklamaniami. Chirbesova próza nadobúda lyrický tón, v románe nepredstaviteľný, možný len v génioch foriem, ktoré nakoniec vystúpia k nebu alebo klesnú na dno najtemnejšej studne. A práve v týchto kontrastoch žiari človek ako perla uprostred príbehu, ktorý sa začína smrťou v temnom živote mangrovových močiarov našej spoločnosti.
Krematórium
Spomínaná dualita Chirbesových diel má aj ďalšiu pridanú cnosť, ktorá je na tomto románe veľmi príjemná. Ide o kontextualizované čítanie alebo jednoduché čítanie ako príbeh o skúsenostiach jej postáv.
Symfónia znie vždy dobre vďaka virtuozite autora, ktorý vie z každého jazykového nástroja dostať to najlepšie k čo najlepšiemu zladeniu prenášanej myšlienky či finálneho zámeru. Ale všetko je vždy v rukách hudobníkov... Postavy Chirbes majú ten strhujúci život obyvateľov toho najreálnejšieho života a blízko našej koži. A to sa javí ako exogénny doplnok k tvorbe románu. Pretože veľké príbehy sú tie, v ktorých ich protagonisti účinkujú s intenzitou niekoho, kto vie, že sú nažive, niekoho, kto verí, že osud môže byť určite vyrezaný nad rámec toho, čo načrtáva službukonajúci spisovateľ.
Krematorio je rovnako dobrý román ako „Na brehu“, no s výraznejším sociálnym prvkom, ktorý ma možno v určitom momente vzdialil od niektorých postáv, s ktorými som rád napredoval v príbehu. Ale záujem spisovateľa vyzliecť spoločenské biedy vždy skončí tak, že v menšej či väčšej miere skĺzne do každej zápletky. A tu je to len o vkuse... Ide o to, že od Matíasovej smrti jeho brat Rubén centralizuje dej spolu s rodinou a sériou dôsledkov, ktoré slúžia na utkanie toho brečtanu života a bohatého, sviežeho, bystrého spoločenského kronika, hustá a temná vo svojich hlbinách
Dobrý rukopis
Intrahistória par excellence. Ohnisko je úplne orientované na malom, medzi tieňmi spoločenskej evolúcie, ktorá len sprevádza ako tichý vesmír okolo Zeme rotujúcej okolo Slnka.
Na tej planéte sú len Ana a jej syn, spomienky matky a všetky vysvetlenia, ospravedlnenia, staré priania, zlyhania, krivdy... Život matky z duše zvracal na adresu šedivých dní povojnového obdobia, na konci každého povojnového obdobia, v ktorom sa opäť ustanoví morálny poriadok ako začínajúce náboženstvo ustanovené pre potomkov, na celý život v spoločenskom manželstve s každodenným násilím, pohŕdaním, zlým zaobchádzaním a vynechávaním akéhokoľvek iného hlasu.
Chirbesova naratívna krása, jeho melancholická línia, prispieva k tej vždy základnej stránke ľudského stávania sa v zjavne involučnom vývoji vždy. A zdá sa, že jediným spôsobom, ako zdieľať „ľudskosť“ v jej najzmysluplnejšej definícii a význame, je nasávať múdre slová, ktoré Ana nájde, aby odhalila svojmu synovi tiene a pár zábleskov svetla, ktoré svet zdieľa.
