10 najlepších talianskych spisovateľov

Žáner pre žáner existujú určité symetrie medzi talianskou literatúrou a Slovensko. Bude to spoločná stredomorská záležitosť, výstrednosť replikovaná na oboch stranách najzápadnejšieho pobrežia Mare Nostrum. Podobnosti sú lepšie pochopiteľné z XNUMX. storočia, v ktorom kultúrna symbióza nachádza väčšie spojenie medzi referentmi z jednej a druhej strany. Od r Vazquez Montalban s Camillerim na Josého Luisa Sampedra s Italom Calvinom.

Mnohí autori nachádzajú viac či menej náhodné synergie na oboch stranách. A že viera v náhody je vecou veľkej viery. Takže pre čitateľa so španielskymi odkazmi umiestnenými v hornej časti si môžete vychutnať aj talianskych rozprávačov na druhej strane zrkadla.

Stáva sa to s hudbou alebo s akýmkoľvek iným umením. Vplyvy sú vždy v prvom rade tie, ktoré vychádzajú prakticky z teluru, z geografickej polohy, z podnebia a dokonca aj zo svetla. Okrem vždy vítaných a dokonca nevyhnutných vplyvov z iných miest si umenie zachováva osobitosť ako sonáta na pozadí, ktorá otriasa každým dielom.

Poďme tam s tými spisovateľmi z Talianska zachránenými pre túto stránku. Komentoval som to pri mnohých príležitostiach, ale spomínam si na to ešte raz, moje prirodzené prostredie je XNUMX. a XNUMX. storočie. Aby ste sa vyhli kameňovaniu tých najklasickejších a najpuristov tohto miesta…

Top 10 odporúčaných talianskych spisovateľov

Umberto Eco

Len vytrvalý semiológ môže napísať dva romány ako Foucaultovo kyvadlo alebo Ostrov predchádzajúceho dňa a nezahynúť pri pokuse. Umberto Eco Vedel toho toľko o komunikácii a symboloch v dejinách ľudstva, že skončil tým, že v týchto dvoch beletristických knihách všade šíril múdrosť, aby dosiahol konečný dosah významu ľudskej bytosti.

Spočiatku (a mnohým čitateľom aj v konečnom dôsledku) sa môžu zdať príliš hutné romány, v ktorých sa tuší fascinujúce tajomstvo, ktoré sa má odhaliť, ale postupuje príliš pomaly a skúma detaily, ktoré bežnému čitateľovi, ktorý sa nezaujíma o teoretické hĺbky, unikajú.

Teraz, keď nás tento autor opustil, nám môže chýbať. Jeho dedičstvo prevzalo Dan Brown o Javier Sierra v národnej panoráme vymenovať dvoch hodných dedičov. Ale bez toho, aby sme to uberali, nikto z veľkých súčasných autorov záhad nemá takú úroveň múdrosti o veľkých záhadách, ktoré sa nás ako civilizácie týkajú.

Umberto Eco tiež napísal humanistickú a filozofickú esejAko ten dobrý profesor, ktorým bol. Či už išlo o fiktívnu literatúru alebo o reálnejšie témy, Eco vždy dokázal nadchnúť milióny čitateľov. A tu je váš klenot:

Názov ruže

Italo Calvino

Heterogénna profesia cechu alebo spisovateľa je určite najneformálnejšia zo všetkých. Zistiť, že chcete niečo povedať a že to viac -menej viete, je najautentickejší spôsob, ako sa stať spisovateľom. Všetko ostatné sa mi zdá, úprimne irelevantné. V poslednej dobe vidím, ako sa množia akési „školy písania“, ako by povedal môj mrzutý dedko: mrcha, nič viac.

To všetko prichádza, aj keď nie veľmi, tým, že jeden z veľkých ako Italo Calvino Potvrdzuje to maximum, ktoré spisovateľ robí, ale robí sa. Nie je nič samouk, ako začať písať len preto. Ak hľadáte zdroje alebo nápady, ak potrebujete podporu alebo posilnenie, venujte sa niečomu inému.

Ano povedal som spravne jeden z velikánov, Italo Calvino, by nikdy nepomyslel na spisovateľa, keď študoval inžinierstvo, ako jeho otec. Len o chvíľu neskôr, po druhej svetovej vojne, si našiel miesto improvizovaného novinára a zároveň sa začal zaujímať o literatúru.

Sú dvaja Kalvíni, dokonca traja alebo dokonca štyria (obzvlášť ja beriem druhého). Najprv chcel odrážať tvrdú vojnovú a povojnovú realitu. Normálna vec vo svetle krutej reality. O niekoľko rokov neskôr však našiel svoju najúspešnejšiu cestu: fantasy, alegorickú, báječnú ...

Kým sa tiež trochu neunavil tým fantastickým trendom a neskončil v surrealizme, ktorý nám musí ostať, keď sa priblížime ku koncu a odhalíme celý hoax. Návrat k eseji a sociálnemu fenoménu ako fenoménu štúdia uzavrel jeho literárne roky pred mozgovou príhodou, ktorá ho ukončila v roku 1985.

Neexistujúci rytier

Andrea Camilleri

Taliansky majster Andrea Camilleri bol jedným z tých autorov, ktorí zaplnili tisíce strán vďaka podpore svojich čitateľov z celého sveta. Začalo sa to objavovať v 90. rokoch minulého storočia, čo je dôkazom toho vytrvalosť a odborné písanie ako základ ich vitálnej dlhovekosti sa rozšírili na čierne na bielom.

En jedno z jeho posledných diel, Nesiahaj na mňa, Andrea pokračovala v predvádzaní tohto zariadenia na skladanie čiernych policajných žánrových zápletiek aj vo svojom vyššom veku. Zdá sa, že dobre trénovaná virtuozita je vždy s vami. Jeho klasickým prostredím, v ktorom majstrovsky rozvíja svoje čierne zápletky, je hlboká Sicília, či už v skutočných alebo vymyslených priestoroch, ale vždy s koreňmi veľkého talianskeho ostrova.

Nechávam tu jedno z jeho najunikátnejších diel, kde Camilleri zhŕňa humor s istou príchuťou stredomorského ľadku s demonštráciou nepopierateľného daru vzbudzovať napínavé zápletky s až otravnou ľahkosťou. Malé učebné cvičenie pre každého spisovateľa, ktorý si váži seba:

Poľovnícka sezóna

Claudius Magris

Medzi najskúsenejších a najznámejších talianskych autorov vyniká a Claudius Magris Stal sa spisovateľom všetkého, s licenciou, ktorú vek udeľuje tým, ktorí hrali štvrtiny vo všetkých druhoch bitiek.

V neprítomnosti Andrea Camilleri Magris, ktorý sa stal úplnou autoritou talianskeho príbehu, preberá trastros, aj keď sa nezúčastňuje rovnakého žánru. Pretože otázkou v literatúre je, že sa stále rozumie, že čím starší, tým múdrejší, ako v minulosti pri moci ...

Pohľad na Magrisovu bibliografiu je teda už pietnym aktom. Ešte viac, keď sa zistí, že jeho beletristické a non-fiction aspekty sa pravidelne zbiehajú ako prítoky, ktoré sa navzájom živia a tvoria kanál literatúry a pravdy, formálnej estetiky, ale aj záväzku.

Magris je jedným z tých autorov, ktorí svoje diela podľa potreby striedajú s inou literatúrou, ktorá je obsahovo skromnejšia a obživa prchavá. Tu je jedinečné dielo od Magrisa:

Dunaj od Claudia Magrisa

Alessandro baricco

Súčasná talianska literatúra má chvályhodnú rozmanitosť hlavných autorov. Od a Erri De Luca že aj dnes je bohatá na literatúru preplnenú citlivosťou a transformačnou ideológiou, až po a Camilleria nevyčerpateľný vo svojej úlohe vládcu detektívky a kriminálky aj najmenších ako Saviano, realistické do hĺbky spoločnosti, Moccia v jeho úlohe ako opory romantického žánru alebo strhujúceho Luca D'Andrea, nedávny európsky literárny fenomén.

V polovici generácie nájdeme a Alessandro baricco ktorého Biblografia už nadobúda značný rozmer a ktorých odtlačok poskytuje formálne a tematické rozlíšenie, ktoré sa vám môže páčiť viac alebo menej, ale nakoniec mu dáva bod rozlíšenia, pečiatku, ktorá bezprostredne spája prácu a autora, pretože iba on pristupuje k ich príbehom, ako keby boli ich vlastného žánru. .skúsi.

Je pravda, že niekedy môžu byť jeho knihy až príliš „experimentálne“, no nemenej platí, že jeho schopnosť prekvapenia prináša sviežosť a priestupkovú zámernosť zo štýlu, ktorý je napriek všetkému ľahký pre každého čitateľa. Tu je jedna z najlepších Bariccových kníh:

Hodváb, z Baricco

Natália Ginzburgová

Priezvisko Levi sa v Taliansku rýchlo spája s antifašistickým bojom od literatúry k politike. Ale pravda je taká Natália Ginzburgová (Natalia Levi naozaj) nemá nič spoločné s jej súčasníkom, talianskym kolegom a tiež židom Primo Levi.

A práve to literatúra vyprovokovala ich náhodné stretnutie pri nejakej príležitosti. Ale v konečnom dôsledku bezvýznamné. Žiadna iskra nevznikla a dokonca je známe, že Natalia odmietla niektoré zo svojich diel počas práce vo vydavateľstve Einaudi.

Každý teda sledoval svoju kariéru a život. Pojmy literárnej kariéry a života, ktoré sa stali niečím nerozpustným (ako kronika a záväzok zo sťažností) v ťažkých časoch, ktoré museli obaja prežiť od mladosti.

S bremenom ťažkých časov sa Natalia stala akýmsi spisovateľom svedectiev, ktoré dnes pôsobia ako kriminálne romány. Čítania veľmi odlišné od tých, ktoré sa vtedy hľadali empatiu s vôľou prekonať zlovestné ich porovnaním s aktuálnym prehľadom.

Pretože teraz čítanie Natálie prebúdza ten pocit podivnosti v nepochopiteľnej blízkosti príšer, ktoré nás môžu obývať ako ľudí. Medzitým je v jednom alebo inom čase prekonanie vždy považované za nepopierateľnú schopnosť ľudskej bytosti.

Malé cnosti

eri de luca

Možno raz generačná zhoda okolností určila deterministickým spôsobom tvorivú prácu toľkých pridružených autorov, pre potešenie alebo s malými znalosťami, k súčasným trendom.

Ide o to, že dnes dvaja rozprávači príbehov z 50. rokov, ktorí poukazujú na taliansky naratív ako Alessandro baricco y eri de luca veľmi sa podobajú vajíčku na gaštan. A úprimne povedané, je za čo ďakovať, že v tomto bode každý končí s tvorbou, maľovaním, skladaním hudby alebo písaním o tom, ako chce.

Starý dobrý Erri De Luca vždy zachovával ten lyrický bod, ktorý ako posledný dotvorí transcendentný rozsah malých, zamerania na čítanie, ktoré sa mení ako priblíženie, aby ste videli pohladené ruky alebo rovnaké gesto uprostred veľkej búrky, z čiernych mrakov, ktoré zakrývajú postavu tých dvoch ľudí, ktorí stoja oproti sebe.

Erriho literárne povolanie nespočíva v tom, že by to bolo niečo veľmi predčasne vyspelé. Ale v spisovateľskom remesle je to niekedy presne tak, že zbierať skúsenosti, venovať sa iným úlohám, aby to skončilo uverením a posteriori tomu, čo bolo prežité, a dojmom zo všetkého videného, ​​zažitého, pochopeného či dokonca prekliateho. Tu je jedna z jeho najlepších prác:

Odhalená príroda

Susanna Tamaro

V taliančine existuje nejaký inovatívny žáner tamaro. Je to, ako by alegorický obraz v tomto autorovi našiel nový koexistujúci priestor medzi realizmom, ktorý je našim nohám najbližší, a spiritualitou vytvorenou fantáziou, prianiami, spomienkami, nádejami. V rovnováhe medzi lyrikou a akciou každý román tejto autorky dosahuje túto dimenziu iba na základe jej prízvuku, ako nový svet.

S niekedy rozprávkovou pointou, s inšpiráciou možno z Italo Calvino Susanna, už značná bibliografia, tvorkyňa poviedok, nás privádza k prestávke v literatúre, ktorá lepšie prichádza s odpočinkom, aby sme objavili nuansy.

Ide o to, začať s potrebnou zvedavosťou a skončiť s pohľadom na inú autorku, ktorá šepká svoje príbehy pohybujúce sa medzi jemnými letnými vetrami, ako melancholické prúdy alebo relaxačné melódie, vždy okolo lásky, života, smrti a duše. že sa z toho môže stať, urobila číry literatúra.

Kam ťa srdce zavedie

Elena Ferrante

Pre mnohých je nepravdepodobné, až do krajných hraníc, že ​​niekto, kto dosiahne slávu svojej práce, nechce byť známy, pózovať na červených kobercoch, robiť rozhovory, zúčastňovať sa nóbl gala ... Elena Ferrantepseudonym, ktorý ukrýva jednu z veľkých literárnych záhad našich dní.

Autorovi (niektoré výskumy s nízkymi kreditmi uviedli, že skutočné meno je nakoniec zavrhnuté), toto úplné zakrytie slúži ako príčina príbehu bez najmenšieho rozjímania alebo ústupku. Každý, kto prevezme kontrolu nad Ferrante, si užíva, že je tvorcom bez komplexov a nuancií, bez autocenzúry (viac-menej zakorenenej v každom autorovi) medzi svedomím a predstavou o vplyve napísaného.

Existuje už mnoho rokov, v ktorých Ferrante píše knihy. A najzaujímavejšie na jeho prípade je, že jeho zvedavosť bola postupne anulovaná hodnotou jeho románov. Stále existujú tí, ktorí sa pravidelne pýtajú, kto je Elena Ferrante? Ale čitatelia si už úplne zvykli, že tomu, kto píše na druhú stranu, nekladú tvár.

Samozrejme, nemôžeme vylúčiť, že sa za týmto záhadným redakčným postupom neskrýva nejaká stratégia, s ktorou by sa dala vzbudiť zvedavosť ... Ak áno, nenechajte sa nikým vyviesť z omylu, dôležité je, že Ferranteove romány sú dobré. A dobré čítanie nikdy nie je hoax.

A tak sa kúzlo, ktoré ste pravdepodobne vždy hľadali, konečne vyrobí Ferrante ako osoba alebo projekt Ferrante. Intímne a zároveň veľmi živé príbehy nás stavajú pred hyperrealistické portréty existencie s hlbokým pohľadom na scénu XNUMX. storočia, ktorej autor akoby niečomu vďačil alebo v ktorej sa niečo mohlo stratiť. Príbehy takmer vždy o ženách, protagonistkách lásky, zlomeného srdca, vášní, šialenstva a bojov.

Veľký priateľ

Maurice de Giovanni

El Taliansky noir, takže v súlade so španielčinou v jej latinskom pôvode s podhorím orientovaným na korupciu a mafiu inštalovanú na všetkých úrovniach vám vždy bude chýbať postava ako Camilleria.

A predsa vďaka autorovi, ako je Maurice de Giovanni, že záľuba v kriminálnej literatúre zostane stále v platnosti v jej aspekte policajného vyšetrovania, ktorý pod svojou osobitnou pečaťou zachováva vzorce veľkých policajných spisovateľov druhej polovice XNUMX. storočia.

Pre tento efekt prenikania do každej spoločenskej a politickej sféry smerom ku korupcii, ktorá môže viesť k zločinom, nám Giovanni predstavuje aj svoje fetišské postavy, ktoré nám román za románom predstavujú podsvetie, na ktorom stojí realita. Takmer vždy s neapolskou etapou, mesto plné kúziel ako mýtov a čiernej histórie.

Zdieľané priestory vo všetkých spoločenských vrstvách, v ktorých sa sprisahajú ambície, vášne, túžba po akejkoľvek kvóte moci a zrady, ktoré sa pravidelne vynárajú s množstvom surovej paralelnosti so skutočnými kronikami, ktoré občas prešpikujú správy, keď sa veci vymknú spod kontroly.

Nie všetka jeho románová tvorba sa dostala aj do našej krajiny. Každý z nových príbehov ho však utvrdzuje ako zásadného autora pre milovníkov polície s tvrdou pachuťou, ktorá vzbudzuje silné emócie.

Zima komisára Ricciardiho
ohodnotiť príspevok

1 komentár k "10 najlepších talianskych spisovateľov"

zanechať komentár

Táto stránka používa Akismet na zníženie spamu. Zistite, ako sa spracúvajú údaje vašich komentárov.