A Samuel Beckett se le puede tildar de pesimista, de nihilista, de oscuro y simbólico, de cultivador del absurdo. Y, sin embargo, nada más vitalista que sobrevivir para contarlo. Nada más humano que intentar calmar los demonios internos y los miedos generales propios de guerras y postguerras. Para espíritus inquietos como el de Beckett una opción era experimentar con la literatura en busca de nuevos horizontes, puntos de fuga con los que salir de una realidad que hacía agua por todos lados, la Europa de mediados del siglo XX.
Escritor promiscuo en géneros narrativos, cultivó la poesía, la novela y la dramaturgia. Pero siempre con esa intención rupturista. En Beckett se intuye una especie de desencanto con la propia condición humana capaz de provocar los desastres de las guerras. Los cambios de registro y esa intención experimental, que en el caso de Becket acabó derivando en su reconocimiento como genio de las letras, se sustentan en gran manera en el desencanto, la desconfianza, el hartazgo, la búsqueda del cambio, la ridiculización de las formas, la irreverencia y la rebeldía…
Čítanie Becketa predpokladá účasť na tejto hroznej konfrontácii tvorivého ducha s tvrdosťou deštrukcie a následnou biedou, ktorá sa zmocnila duchovného, morálneho a dokonca fyzického.
Áno, svet toho dvadsiateho storočia sa zdal byť regresívny (neviem, či sa skutočne mnohokrát vyvinul). Dekadencia akoby prevzala všetko. Ale umenie a v tomto prípade literatúra dvadsiateho storočia tam boli a hľadali tlačidlo resetovania sveta.
Najlepšie 3 odporúčané diela Samuela Becketta
Čakanie na Godota
Čítanie hry má špeciálny bod. Prevaha dialógu s anotáciami dramatizácie vás pred postavami intelektuálne úplne nahá. Neexistuje žiadny vševedúci rozprávač, ani prvá, ani tretia osoba ... všetko ste vy a niektoré postavy, ktoré hovoria pred vami.
Musíte mať na starosti umiestnenie súpravy, predstavu pohybov každej postavy na stoloch. O tom, že vec má svoje čaro, niet pochýb.
V prípade Čakania na Godota vás existencialistické pozadie príbehu zavedie do tej istej roviny priameho pozorovania vagabundov Vladimíra a Estragona a prinúti vás zúčastniť sa ich márneho, absurdného čakania na okraji cesty. Godot nikdy neprichádza a vy sa pýtate, či to bolo preto, že bezdomovci správu o dátume nikdy nedostali.
Ostatné postavy ako Pozzo a Lucky využívajú zbytočné čakanie na oznámenie príchodu, ktorý sa nikdy neuskutoční. A nakoniec môžete pochopiť, že my všetci sme tí hlupáci.
A ten osud nás zamieňa, ak existuje a že napriek všetkému život skutočne čaká na niečo, čo nemusí nikdy prísť ... Irónia, žieravý humor a klamné rozhovory, ktoré si však môžeme všetci vychutnať, s kyslou pachuťou najpravdivejšia pravda.
Molloy
Na začiatku „Trilógie“, Beckettovej najikonickejšej sady románov, je pravdou, že román si lámal hlavu a stále záhaduje.
Su trama experimental se nutre del monólogo, con la normal asociación que tiene este recurso para la evocación, para el pensamiento aleatorio, para el desorden… pero también para la síntesis brillante, para el salto de barreras de las estructuras de pensamiento habituales que nos conducen a la lógica, al etiquetado y a los prejuicios.
Molloy es un vagabundo que nos conduce durante la primera parte de la novela. Jacques Moran es una especie de policía que anda tras la pista de Molloy. Los motivos que lo conducen tras los pasos de Molloy confunden al lector que pueda esperar un hilo claro. La confusión es precisamente el hilo, la trama, la composición que permite la deriva de difícil cronología.
Y lo fundamental es que terminas de leer si llegar a comprender el fundamento de Molloy y de Moran. Quizás la misma persona, quizás víctima y asesino en una historia contada al revés. Lo importante es el extraño ínterin en el que has profundizado en la piel de unos personajes cuyo fin no tienes porqué haber entendido.
Bezmenný
Druhú časť trilógie vynechávam, aby som zachránil jej ohromný koniec. Týmto románom Beckett uzavrel svoju najpresnejšiu experimentálnu stávku. Koniec trilógie, ako je táto, mohol byť dokončený iba tak, ako to urobil Beckett.
Záverečné vety poukazujú na teatrálnejší, prehnanejší monológ, ten istý, ktorý môže každý v tomto svete predstavovať, keď opona klesá a kyslík prestáva zasahovať tam, kam má, čím vyvoláva najdôležitejšie pochybnosti, otázky. pravda ... svetlo.
Zvyšok románu nadväzuje na predchádzajúci monológ, ktorý je subjektívnou existenciou, pod fatalistickým, hrubým a jasným prizmatom Becketta. Opäť ignorujeme poradie a sprisahanie, hádame chronológiu, pretože ju potrebujeme pri čítaní na premýšľanie, všetko ostatné je súčasťou experimentu.
